V prvej časti príspevku s názvom Čas sa najprv na základe známeho textu Aurélia Augustína Vyznania vymedzujú hlavné problémy spojené s určovaním času, jeho reálnosťou, pretržitosťou, merateľnosťou atď. V druhej časti s názvom Veľký tresk sa uvádzajú rôzne vymedzenia tejto veľmi špecifickej udalosti, ktorá by mala byť počiatkom všetkého, čo skúmame a čím žijeme; najprv tie tradičné, kedy sa veľký tresk chápe ako explodujúca singularita a biela diera, a potom aj tie novšie, kedy prestáva byť absolútnym počiatkom vesmíru a stáva (...) sa opakujúcim fyzikálnym javom alebo procesom. Napokon v tretej časti s názvom Čas a veľký tresk sa v rámci diskusie o vhodnosti prezentistickej či eternalistickej (dynamickej či statickej) koncepcie času dáva veľký tresk do vzťahu s hypotetickým globálnym časom nášho vesmíru a zároveň sa ukazuje, že celá polemika medzi zástancami prezentistickej a eternalistickej koncepcie času je de facto založená na bežnej chybe - na nerozlišovaní medzi ontologickým a sémantickým realizmom. (shrink)

La transcription des derniers cours de Michel Foucault donnés au Collège de France a sans doute bouleversé notre vision de sa pensée. Comment interpréter le changement de style et de contenu inhérent à ses uvres finales? Le présent ouvrage essaie d'attirer l'attention sur quelques aspects moins étudiés de cette « philosophie tardive », en particulier sa lecture du cynisme antique et du christianisme patristique et médiéval, notamment de saint Augustin, en mettant l'accent sur le thème de la vraie et belle (...) vie dans l'esthétique foucaldienne de l'existence. (shrink)

Explikácia patrí medzi kľúčové metódy analytickej filozofie. V tejto práci predstavujem návrh explicitného odlíšenia metódy explikácie od jej výsledku. V nadväznosti na prácu Rudolfa Carnapa sa snažím jeho explikačný projekt rozvinúť. Poukazujem na otvorené problémy Carnapovych kritérií adekvátnej explikácie; ukazujem, v čom sa explikácie od definícií líšia, aká je ich logická forma a ktoré explicitné kroky sú typické pre metódu explikácie. Napokon, približujem dôvody, pre ktoré je možné explikáciu chápať ako reláciu nahradenia medzi významovou charakterizáciou a definíciou určitého druhu.

V nasledujúcom článku diskutujeme o tom, či je biologická evolúcia autonómnym a svojbytným procesom sui generis, t. j. svojho druhu, s vlastnými špecifickými biologickými zákonmi, s jednoznačne vyčleniteľnou a zreteľnou líniou od menej progresívnych organizmov k čoraz viac progresívnejším, alebo len sekundárnym, silne stochastickým či dokonca úplne kontingentným procesom, ktorý nie je riadený žiadnymi špecificky biologickými zákonmi či "pravidlami", nemá žiadnu jednoznačne vyčleniteľnú a zreteľnú líniu od menej progresívnych organizmov k čoraz viac progresívnejším a ak by sa mal zopakovať pri (...) výrazne nezmenených reprodukčných podmienkach, tak by určite prebiehal úplne inak, s úplne inými priebežnými výsledkami. Vychádzajúc z pomerne početnej vzorky domácej, ako aj zahraničnej evolučno-biologickej literatúry napokon konštatujeme, že bližšie k pravde sa zdajú byť zástancovia prvého stanoviska, považujúci biologickú evolúciu za stredne usmernený proces s vlastnými štruktúrnymi prvkami, dynamickými zákonmi a čoraz progresívnejšími "jednotkami", ktorý však pri neexistencii vedomého usmerňovania nie je až tak silne usmerňovaný ako po ňom nasledujúci sociálny vývojový proces s jemu vlastnými prvkami, zákonmi či "pravidlami". (shrink)

V nasledujúcom príspevku sa snažíme zdôvodniť vyčlenenie troch typov procesov v pozorovanom vesmíre - procesov slabo, stredne a silne usmernených, a to na základe rôznej miery autonómnosti ich štruktúrnych prvkov a rôznej miery či intenzity zákonov, ktorými sú usmerňované alebo riadené. Individuálne a konkrétne procesy sú tak v podstate totožné s individuálnymi a konkrétnymi systémami, cez ktoré, v ktorých a prostredníctvom ktorých sa úplne realizujú, disponujúc tak vždy a všade vlastným substanciálnym obsahom. Na tomto základe potom vyčleňujeme slabo usmernené procesy (...) v neživej prírode s málo vyčlenenými alebo autonómnymi štruktúrnymi prvkami, stredne usmernené procesy živej prírody s oveľa väčšími, vyčlenenejšími a autonómnejšími štruktúrnymi prvkami vo forme živých buniek a postupne rastúcich a zdokonaľujúcich sa organizmov a tried organizmov a nakoniec silne usmernené procesy tzv. sociálnej prírody alebo ľudskej spoločnosti, pozostávajúcej z ľudí ako svojich základných alebo štruktúrnych prvkov a tiež z nimi generovaného technického a/lebo civilizačného "obalu", ktoré sú podobne ako živé procesy a systémy usmerňované a riadené čoraz väčším počtom pre nich špecifických vedeckých zákonov, princípov alebo "pravidiel". (shrink)

Cieľom článku je nanovo reflektovať činnosť jednej z najslávnejších ženských filozofiek, Hip­parchie z Maróneie. Naším zámerom je ukázať, prečo sa stala v porovnaní s inými ženami antiky taká významná a v mnohom signifikantná pre ďalší vývoj procesu ženskej eman­cipácie. Hlavným svedectvom je pre nás fragment SSR V I 1 od Diogena Laertského, ktorý kladieme do súvislosti s ďalšími antickými správami o Antisthenovi a raných kynikoch. Dve hlavné témy Diogenovho svedectva sú Kratétova svadba s Hipparchiou a spor Hipparchie s Theodórom. Vo (...) výklade poukazujeme na momenty, v ktorých je filozofická osobnosť Hip­parchie nadčasová a inšpiratívna aj pre súčasnosť. (shrink)

This paper is a review of 'Ako sa vyjadrova' rozumne a zmysluplne Uvedenie do filozofickej metodológie' by Lubos Rojka.

Ang papel na ito ay isang pilosopikong pagsusuri sa konsepto ng espasyo sa Pilipinong pananaw. Ang konsepto ng espasyo sa Pilipinong pananaw ay nagsisilbing dahilan para masabi nating tayo ay nagmamahal sa karunungang nagmula at pinagyaman ng kamalayang Pilipino. Ang konsepto ng espasyo rin ang nagpapatibay sa katwiran na naglalantad sa pangangailangan nang agarang pananaliksik ng karunungang nakaligtaan sa kanluran. Kung ang mga Hapon ay matagumpay na pinagmunihan ang 'espasyo' gamit ang mga konseptong basho, aidagara, at zettai mu tungo sa (...) pagbibigay diin sa pagkamakabayan, ang ‘espasyo’ ay magsisilbing gabay sa mga Pilipino na lumingon sa kanilang pinanggalingan upang bigyan ng linaw ang layunin sa bawat tangkang pagbuo ng masasabing makataong ‘pilosopiya natin’. Tungo sa makataong espasyo sa pag-iral ng tao, nais galugarin ng diskursong ito ang mga sumusunod na paksa: 1] Lugar ay Espasyo; 2] Sa Pagitan ng ‘Ako’ at ng ‘Ikaw’; 3] Espasyo Bilang Bukal ng Kaalaman at pagkatuto; 4] Pagbuo ng Makataong Espasyo at Pagbuwag sa mga Mapang-aping Espasyo; 5] Salaysay ng mga Karanasan Tungo sa paghulma ng Makataong Espasyo; 6] Espasyo ng/para sa mga Peminista?; 7] Sa Pagitan ng Namatay at ng Namatayan; 8] Saan Matatagpuan ang Kapayapaan? (shrink)

Štúdia interpretuje udalostnú hermeneutiku francúzskeho fenomenológa Clauda Romana, ktorú postuloval v publikáciách Udalosť a svet, Udalosť a čas a Tam je, a to cez prizmu umeleckej skúsenosti. Štúdia si kladie za cieľ interpretovať pojmy ako udalosť, advenant, ex-per-iancia, rekonfigurácia a ničota a poukázať na ich súvislosť s umením. Pracovná téza je: Advenant býva umelecky. Cieľom štúdie tak nie je len analýza a pred-stavenie Romanovho diela, ale aj vyzdvihnutie tendencií smerujúcich k chápaniu udalosti a advenanta v umeleckých kontúrach. Štúdia preto analyzuje (...) autorov kontext, ktorý tvorí fenomenologická hermeneutika, predovšetkým diela Martina Heideggera a Henriho Maldineya. V súvislosti s rekonfiguratívnym aspektom advenantovho bytia sa v štúdii stáva ústredným konceptom pojem figúry, z ktorého následne vyplýva problém herectva. (shrink)

V tejto stati je najprv predstavená filozofia informácie (FI) a demarkácia jej predmetu v metodologicky ucelenej forme, to nadviazaním na koncepciu FI L. Floridiho. V porovnaní s jeho návrhom je vyčlenený i predmet metafilozofie informácie, a takisto je ujasnené aj označenie,,filozofie prima“. Floridi tvrdí, že jeho koncepcia FI ho môže voči iným filozickým disciplínam nadobudnúť. Problém chápania FI ako filozofie prima sa však ani po dvadsiatich rokoch od jeho uvedenia výraznejšej priamej reflexie nedočkal. V tejto štúdii je zodpovedaná otázka, či (...) je tento problém stále otvoreným problémom FI a ak áno, v akom zmysle. Je obhajovaná téza, že problém chápania FI ako filozofie primaje otvoreným problémom metafilozofie informácie, pričom vzhľadom na výsledky práce v FI sú identifikované niektoré oblasti, relatívne ku ktorým v súčasnosti môžeme, nemôžeme a nedokážeme FI označiť ako prima. (shrink)

Cieľom state je navrhnúť systematickú a vyčerpávajúcu klasifikáciu definícií. Táto klasifikácia vychádza z typológie, ktorú vypracoval Richard Robinson vo svojej knihe o definíciách, no v rôznych aspektoch ju ďalej dopracováva. Nová klasifikácia je založená na dvoch kritériách, a to kritériu predmetnosti a kritériu ilokučnej sily. Podľa kritéria predmetnosti možno definovať výrazy, pojmy, resp. objekty ; podľa kritéria ilokučnej sily možno zase rozlíšiť definície, ktoré opisujú existujúci systém, a definície, ktoré transformujú daný systém na nový systém. Napokon sa podľa týchto (...) dvoch kritérií vyhodnocujú niektoré známe druhy definícií. (shrink)

Abstrakt: Článok sa zaoberá tým, ako Dión z Prúsy pracuje s figúrou Diogena, respektíve ako prispôsobuje diogenovský kynizmus sociálnej a politickej realite svojej doby. Prvá časť načrtáva okolnosti, ktoré doviedli Dióna k rozhodnutiu, aby si obliekol kynický plášť. Ďalšia časť sa zaoberá tým, ako Dión vytvoril z Diogena príklad filosofického konania. Diónovo chápanie kynizmu sa prejavuje v jeho reinterpretácii príbehu o Diogenovi a Alexandrovi. Nakoniec sa článok zamýšľa nad otázkou, aké črty zdôrazňuje Dión vo svojom portréte Diogena a akú úlohu (...) prisudzuje kynizmu v období cisárskeho Ríma. Kľúčové slová: Dión z Prúsy, Diogenés zo Sinópy, kynizmus, Sókratés – sokratika. (shrink)

Odgovornost pripisujemo sa namerom da postignemo neki cilj. Jedno od opših mesta u filozofskoj literaturi je da osobi možemo pripisati moralnu odgovornost ako su zadovoljena bar dva uslova: da subjekt delanja ima kontrolu nad svojim postupcima i da je u stanju da navede razloge u prilog svog postupka. Međutim, četvrtu industrijsku revoluciju karakterišu sociotehnološke pojave koje nas potencijalno suočavaju sa tzv. problemom jaza u odgovornosti. Rasprave o odgovornosti u kontekstu veštačke inteligencije karakteriše nejasna i neodređena upotreba ovog pojma. Da bismo (...) razumeli problem jaza u odgovornosti, njegove domete, kao i eventualna rešenja, u radu razmatramo različite vrste pojma odgovornosti. Identifikujući uslove primene ovih pojmova uviđamo da problem jaza u moralnoj odgovornosti dobija na značaju utoliko što nije očigledno na koji način bi mogao biti premošćen. (shrink)

Táto kritická štúdia sa zameriava na problematiku spolupráce a pravidiel, diskutovanú Jaroslavom Peregrinom v knihe Človek a pravidla. Okrem extenzívneho exkurzu do osnovy Peregrinových hlavných myšlienok a argumentov budú systematicky analyzované niektoré kľúčové otázky patriace do tejto interdisciplinárnej teoretickej oblasti, pričom sa kriticky posúdia niektoré prvky Peregrinovho špecifického prístupu. Konkrétne, budem argumentovať, že Peregrinom preferovaná koncepcia pravidla - ako propozičného poznania, že niečo by malo nejako byť - nemôže dobre slúžiť jeho zámerom, ak chce udržať jeho evolučný prístup k pravidlám.

Tekst predstavlja analizu situacije sa ženama filozofkinjama u Hrvatskoj tijekom komunističko-socijalističkog razdoblja (1945. - 1989.). Analiza se usredotočuje na dva aspekta: stjecanje doktorata iz filozofije i publikacije. Naša analiza pokazuje da su filozofkinje tijekom tog razdoblja po oba kriterija, odnosno po broju doktora filozofije i broju publikacija, bile proporcionalno na otprilike istoj razini kao i danas u zapadnim zemljama, uključujući današnju Republiku Hrvatsku. Komunistički socijalizam je bio koristan za filozofkinje na dva načina. Prvo, administrativno, uklonio je prepreke za zapošljavanje žena (...) na sveučilištima i znanstvenim institutima. Drugo, komunizam i socijalizam, sami po sebi filozofske i socio-filozofske doktrine, nudili su niz novih tema, istraživanja i elaboracija za daljnji razvoj. Ti čimbenici omogućili su da u Hrvatskoj, koja je u to vrijeme bila ekonomski i obrazovno mnogo manje razvijena od većine današnjih zapadnih zemalja, proporcionalno isti broj filozofkinja ima akademsku poziciju kao danas u zapadnom svijetu (uključujući današnju Hrvatsku). Također smo analizirali sedam najvažnijih filozofskih časopisa koji su izlazili u to vrijeme i utvrdili da je između 1945. i 1989. godine 15,4% tekstova bilo napisano od strane žena. Omjer ženskog autorstva je 0,2. To je impresivan broj ako uzmemo u obzir da je u to vrijeme omjer ženskog autorstva bio veći nego trenutno na JSTOR-u, uzimajući u obzir razlike u postupcima objavljivanja tada i sada. (shrink)

Štúdia sa zameriava na psychologické a didaktické metódy použité v Platónovom dialógu Menón. S využitím metódy dramatického čítania dialógu autor analyzuje dve kľúčové časti sokratovskej pedagogiky: negatívnu (aporetickú) charakterizovanú elenchom s cieľom nájsť a eliminovať chybné predpoklady, a pozitívnu (euporetickú), ktorej cieľom je pomôcť študentovi nájsť nové riešenia a prostredníctvom argumentácie ho priviesť k lepšiemu porozumeniu problému. V závere autor uvádza, že hlavným cieľom dialógu Menón je ukázať rozdiel medzi „sofistickým“ a „sókratovským“ spôsobom učenia. Zatiaľ čo prvý spočíva v memorovaní (...) autoritatívnych názorov a poznatkov učiteľa, sókratovský je založený na spoločnom hľadaní lepších argumentov. Takáto metóda vedie k lepšiemu porozumeniu v oboch významoch tohto slova – v sociálnom (schopnosť sebaovládania a spolupráce), ako aj poznávacom (schopnosť chápať veci v súvislostiach a otvorenosť k ďalšiemu skúmaniu). (shrink)

Príspevok sa venuje problematike mýtu v závere dialógu Gorgias, v súvislosti s funkciou trestu v Platónových dialógoch. Gorgias je jedným z dialógov, ktoré sú kľúčové pre porozumenie problematike trestu. Zameraním pozornosti na záverečný eschatologický mýtus by sa mohlo zdať, že autor v súvislosti s daným otázkami zastáva nejednoznačné stanovisko. K protirečeniu dochádza na úrovni mythos – logos: na jednej strane je v celom priebehu dialógu prezentovaný nápravný účel trestu. V závere však nastáva obrat a Platónov eschatologický mýtus prezentuje na prvý (...) pohľad odlišné stanovisko. Je možné že mýtus odporuje Platónovej téze o nápravnom účele trestu a do popredia tu vystupuje jeho retributívny charakter? Alebo v skutočnosti k žiadnemu protirečeniu nedochádza a jednotlivé prvky dialógu sa navzájom dopĺňajú? Cieľom príspevku je demonštrovať, že zmena pohľadu na formu trestu a uvažovanie o treste ako o metóde elenchos by mohlo byť kľúčom k porozumeniu vzťahu mythos – logos v predmetnom dialógu. (shrink)

»Πάντων χρημάτων μέτρον ἐστὶν ἄνθρωπος, τῶν μὲν ὄντων ὡς ἔστιν, τῶν δὲ οὐκ ὄντων ὡς οὐκ ἔστιν [Pántôn khrēmátôn métron éstin ánthrôpos, tôn mèn όntôn hôs éstin, tôn dè ouk όntôn hôs ouk éstin]« – »Čovjek je mjerilo svih stvari, onih koje jesu da jesu, onih koje nisu da nisu«, kaže Protagora. Onaj tko hoće razmotriti Protagorin iskaz (ili raspravljati o njemu), trebao bi najprije potražiti odgovor ne prethodno pitanje: što je čovjek? Utoliko će se u ovome prilogu našem razgovoru (...) najprije (uz pomoć Aristotela) potražiti neki odgovori na to prethodno pitanje, da bi se Protagorin iskaz pokušalo razmotriti s vidika tih odgovora te da bi ga se iskušalo u dva različita vida čovjekova života – u vidu što ga Aristotel naziva θεωρετικός βίος (theōretikόs bíos) i u vidu što ga naziva πολιτικός βίος (politikόs bíos). Napokon, ako se prihvati interpretacija Protagorina iskaza kao afirmacija relativističkog načela (kako to u svojoj kritici u Theaitētu drži Platon), pokušat će se mjesto i smisao relativizma odrediti s obzirom na ta dva vida čovjekova života te s obzirom na razliku između sofizma i filozofije (sofista i filozofa). Na kraju će biti sugerirano da je Protagorin iskaz moguće i drugačije interpretirati te da svaka od različitih interpretacija može imati valjanu težinu. (shrink)

Kako je moguće baviti se Platonom danas, ukoliko je filozofija „svoje vreme obuhvaćeno mislima“? Autor Platonovom delu ne pristupa kao dogmatskom štivu, već kao tekstu prožetom paradoksima, koje izmiče svakom unapred pripremljenom, šematizovanom modelu čitanja. Obratiti se Platonu kao filozofskoj paradigmi isplativo je ukoliko filozofi koji progovaraju iz dubine vremena mogu nešto važno da nam saopšte i ukoliko smo kadri da im postavimo autentično pitanje. Zato filozofi moraju imati dah delfskog ronioca, jer biser se ne nalazi u svakoj školjci. Knjiga (...) Iz Platonove filozofije ulazi u red značajnih knjiga posvećenih Platonovoj filozofiji. Veći deo knjige je objavljen u časopisima od svetskog ugleda (na nemačkom i engleskom jeziku). Time je njen kvalitet potvrđen recenzijama koje su nastale van domaćih koterija, a delo se samerilo sa aktuelnim pristupima Platonu. Knjiga se bavi problemima koji su formulisani u drugoj polovini prošlog veka (napisano i nenapisano učenje), preko naizgled klasičnih tema (dvostruki paradoks, utemeljenje istorijskog i političkog, eros), do tekstova koji pogađaju fenomen aktuelnosti Platonove teorije i prakse (problemi kongitivne dispozicije i bioetike u Platonovoj filozofiji). Ispred nas je Platon u dijalogu sa filozofskim strujanjima s kraja dvadesetog i početkom ovog veka. Za Irinu Deretić smisao filozofskog dijaloga leži u procenjivanju i odmeravanju stanovišta u raspravi, kako bi se vlastito stanovište preciznije artikulisalo. Ne radi se o utopijskoj komunikativnoj zajednici - već o karakteru filozofskog dijaloga, koji je upućen na unutrašnji, a ne na spoljašnji agon. Platon iz sasvim nesofističkih razloga preuzima metodu sofista kada „slabiju stvar čini jačom“. Tome je suprotna eristička (ne)kultura, u kojoj strasti imaju prevagu na davanjem bilo kakvih, „a kamoli valjanih razloga“, piše Irina Deretić. Iz problematičnosti jezika i sučeljavanja sa bliskim granicama pojmljivosti, ne mora da proizađe i slabost logosa. Naprotiv, snaga logosa je obrnuto proporcionalna sposobnošću da se odredi njegova nemoć. Granicu Platonove misli Irina Deretić jezgrovito formuliše: „Platonov jezik je sav okrenut biću, i usmeren je na saznajno ovladavanje njime. Snaga argumenta učesnika u Platonovim razgovorima upravo se sastoji u njihovoj sposobnosti da tačno pogode stvarnost na koju se odnose i koju nastoje da izraze“. Ali to vodi oblikovanju samog karaktera dijaloga: sagovornici se podređuju vođstvu „same stvari“ mišljenja. Međutim, logos nije svemoćan, i inače, a pogotovo ne za Platona. Irina Deretić insistira na autentičnom smislu nemoći logosa kao racionalnog diskursa, koji se pokazuje na odlučujućim mestima, tamo gde njegove refleksije o idejama, posebno o Ideji Dobra bivaju suočene sa granicama njihove saznatljivosti i saopštivosti. Napokon, Platonova okrenutost biću nije dovela do teorije adekvatnosti između bića i jezika, nego do isticanja paradoksa i metafore. A šta je iza njihovog vela - ništa, ili su oni, naprotiv, konstitutivni za biće, da li uopšte može biti odlučeno? U skladu sa filozofskim vjeruju Nikolaja Berđajeva, može se formulisati karakteristika ove važne i lepe knjige: Iz dubine vremena izvire sposobnost da se filozofski misli, a to onda nije u koliziji sa aktuelnim „primenama“ filozofske refleksije. Naprotiv. (shrink)

Keď sa ľudia nachádzajú medzi inými, správajú sa viac prosociálne, morálne a štedro. Čo však môže ovplyvniť ich správanie v momente, keď sú sami? Aby sa správali ako medzi inými? Jedna z možností môže byť vyvolať pocit, že sa niekto pozerá. Tento účel môže splniť aj obyčajné zrkadlo. Naše výskumy podporujú vplyv zrkadla na dodržiavanie pravidla na súboroch dospelých a detí. V obidvoch experimentoch prítomnosť zrkadla zvyšovala šancu na dodržiavanie stanoveného pravidla. Ako však niečo tak jednoduché ako zrkadlo môže ovplyvniť (...) správanie? Jeden z prístupov tvrdí, že vizuálny stimul spustí automatickú percepciu „niekto sa pozerá“, aj napriek tomu, že je to iba odraz v zrkadle. Ďalší možný prístup vychádza z predpokladu, že na seba upriamená pozornosť vyvoláva sebauvedomovanie, pričom sa zviditeľňuje prípadný rozpor medzi konaním a štandardom. Porušenie pravidla v takom momente by mohlo ohroziť sebaúctu. V treťom prístupe autori vychádzajú z princípu negatívnej spätnej väzby. Nakoniec by sme radi spomenuli naše experimenty a navrhli ďalšie možnosti skúmania v tejto oblasti. (shrink)

Článok sa zaoberá tematikou filozofického problému ja. Konfrontuje rôzne teórie za cieľom prísť s alternatívou, ktorá ich v istom zmysle zároveň vyťažuje i prekonáva. Najskôr je predstavená koncepcia Colina McGinna, ktorý poukazuje na vzdorovitosť ja voči bežným teoretickým prístupom a dospieva k „transcendentálnemu naturalizmu“. Tento postoj spočíva v tvrdení, že existuje skrytá objektívna štruktúra ja, ktorú však kvôli svojim kognitívnym obmedzeniam nie sme schopní nahliadnuť. Ďalej prichádzajú na radu na psychologických výskumoch založené úvahy Daniela Wegnera a Daniela Dennetta. Ja podľa (...) nich nie je ničím objektívne uchopiteľným, ale len užitočnou konštrukciu našich myslí. Následne sú oba pohľady zhodnotené skrze optiku „anomálneho monizmu“ Donalda Davidsona: dospievame k názoru, že ja je na fyzikálnej realite závislá, no zároveň prísnym vedeckým popisom a zákonom unikajúca entita – podobne, ako Davidsonove „mentálne udalosti“. Filozofický problém ja nespočíva v obmedzenosti našej poznávacej schopnosti, ale v tom, že sme bytosti schopné žiť v dvoch navzájom nezlučiteľných konceptuálnych ríšach – vo svete prísnej vedy a vo svete slobodných a zodpovedných osôb. Ja nemá skrytú objektívnu štruktúru; je to mentálny konštrukt, ktorý má však v rámci autonómnej mentálnej ríše nesmierny význam. (shrink)

Kvalitný život ľudí v spoločnostiach značne závisí od ekonomiky, pričom vzhľadom na zabezpečenie humánneho a sociálno-ekonomického rozvoja ľudí a ľudskej spoločnosti súčasnú ekonomiku je potrebné humanizovať. V tejto súvislosti sa štúdia zameriava na dva dôležité predpoklady – renesanciu hlavného cieľa ekonomiky a humánny prístup k ľudským zdrojom, ktoré sa v súčasnej ekonomike zameranej na zisk a ekonomickú prosperitu, čoraz viac dostávajú do úzadia. Opiera sa o názory ekonóma L. von Mises, ale načrtáva aj názory súčasných ekonómov a predstaviteľov sociálno-humanitných vied, (...) ktoré sa stávajú podnetmi pre zamyslenie sa nad skutočnými dôvodmi pre renesanciu základného cieľa ekonomiky a tiež pre zabezpečenie humánnych prístupov k ľudským zdrojom, a napokon pre zreformovanie celej ekonomiky v prospech človeka. Tak, aby sa aspoň čiastočne priblížila k morálnemu ideálu, ktorý predstavuje model humanistickej ekonomiky. (shrink)

U radu se navodi kontraprimer za Potkovicu (teoriju po kojoj indikativni kondicionali imaju iste istinosne uslove kao i materijalna implikacija), koji je modifikovana verzija “kondicionala sa igrališta” koje je konstruisao Džejson Deker. Pokazuje se zašto Dekerov primer nije dobar ako se prikaže u izvornoj formi, a zatim se, uz pomoć misaonog eksperimenta sa inverznim spektrom, nudi poboljšana verzija Dekerovog primera. Na kraju rada se ukazuje da modifikovani primer “kondicionala sa igrališta” ne predstavlja problem za epistemičku verziju dvodimenzionalne semantike (E2-D), i (...) da u tom smislu treba dati prednost E2-D u razumevanju semantike indikativnih kondicionala. (shrink)

Martin Paleček and Mark Risjord have recently put forward a critical evaluation of the ontological turn in anthropological theory. According to this philosophically informed theory of ethnographic practice, certain insights of twentieth-century analytic philosophy should play a part in the methodological debates concerning anthropological fieldwork: most importantly, the denial of representationalism and the acceptance of the extended mind thesis. In this paper, I will attempt to evaluate the advantages and potential drawbacks of ontological anthropology—arguing that to become a true alternative (...) to current social scientific thinking about methodology, it has to meet certain philosophical objections. (shrink)

The ontological turn in anthropological methodology, at least in its conceptualization-oriented formulation, aims to turn away from the concepts and objects found within one’s own social setting in order to turn to indigenous conceptualization processes and take a look at “the things (and persons) themselves.” This article aims to unpack what such constant reconceptualization amounts to, arguing that when modified to meet certain objections, the ontological turn could provide important ingredients for an alternative version of interpretive social science—one that wishes (...) to understand social phenomena as human kinds in the vein of Ian Hacking, Sally Haslanger and Ron Mallon. (shrink)

Teza o "neskrivljenom neznanju" je instrument u okviru teorije pravednog rata koja sluzi da se moralno opravda ucesce u ratu za pripadnike one strane koja je porazena; uslovi za neskrivljenost su da su porazeni borci iskreno verovali da brane pravednu stvar i da su takodje iskreno verovali da imaju nekih izgleda da pobede. Bez ovog instrumenta teorija pravednog rata, jedna teorija koja opravdava rat preko pravednog uzroka rata, bi porazenoj strani narocito ako je slabija, morala da unapred pripise krivicu sto (...) je uopste usla u rat. Medjutim, u savremenoj situaciji rasirene kriminalizacije rata sam pojam rata se menja i postaje izuzetno neodredjen. Kako ratovi postaju sve vise i vise "asimetricni", pre svega u snazi sukobljenih strana, cini se da se teorija pravednog rata suocava sa teskocom da u svoje okvire uopste situira "neskrivljeno neznanje", ali to povlaci teskocu te teorije da pokaze da pravda ide sa pobedom, otvarajuci tako pitanje artikulacije pravednog mira. (shrink)

Can people efficiently navigate the modern communication environment, and if yes, how? We hypothesize that in addition to psychological capacities of epistemic vigilance, which evaluate the epistemic value of communicated information, some social institutions have evolved for the same function. Certain newspapers for instance, implement processes, distributed among several experts and tools, whose function is to curate information. We analyze how information curation is done at the institutional level and what challenges it meets. We also investigate what factors favor the (...) cultural evolution of institutions of epistemic vigilance: these include people’s preference for accurate and reliable information and their ability to assess communicated information in view of the source’s epistemic authority; but also contingent historical factors that make it worth—or not—to contribute to the maintenance of institutions of epistemic vigilance. We conclude the paper by considering the challenges and vulnerabilities of these institutions in the Digital Age. (shrink)

Predkladaná štúdia analyzuje, porovnáva a hodnotí koncept evolučnej ontológie Josefa Šmajsa a etiku sociálnych dôsledkov Vasila Gluchmana. Na jednej strane sa zameriava na určité podobnosti, ktoré tieto dve teórie spájajú, na druhej strane identifikuje odlišnosti, a to najmä v kontexte environmentálnej etiky. Obidve koncepcie vznikali ako originálne teórie približne v rovnakom období v dvoch susediacich krajinách, pričom sú stále veľmi inšpiratívne, otvorené kritike a pomerne reflektované filozoficko-etickou obcou.

Kako u svakodnevnom životu, tako i u pravu većinu ljudi smatramo odgovornim za postupke pretpostavljajući da su to njihovi postupci u smislu da nad njima imaju kontrolu. Pretpostavka koja dominira tradicionalnim filozofskim raspravama o moralnoj odgovornosti i teorijama kazne jeste da se osoba smatra moralno (pravno) odgovornom za počinjeni postupak ako taj postupak zavisi od nje na takav način da bi zaslužila osudu (kaznu) odnosno pohvalu (nagradu). Izazov koji prirodne nauke postavljaju pred ovakvo razumevanje moralne odgovornosti ne zaustavlja se na (...) klasičnoj mehanici već svoj novi, kompleksniji oblik zadobija pojavom kvantne mehanike, ali i razvojem neuronauke i psihologije. Relevantnost istraživanja prirodnih nauka za filozofske probleme objašnjavamo činjenicom da su drugu polovinu XX veka obeležila naturalistička metafizička i epistemološka nastojanja. Na ovaj način je otvoreno novo poglavlje odnosa filozofije i prirodnih nauka, a mi ga u ovom radu ispitujemo kroz razmatranje problema kompatibilnosti determinizma i moralne odgovornosti. Cilj rada je da ispitivanjem kako empirijskih argumenata kojima se u pitanje dovodi moralna odgovornost, tako i filozofskih argumenata koji figuriraju u ovim diskusijama ukažemo da rezultati naučnih istraživanja mogu biti plodonosni u kontekstu rasprava o slobodi volje, moralne odgovornosti i teorija kazne, isključivo ako na adekvatan način komuniciraju sa rezultatima filozofskih istraživanja zasnovanim na primeni filozofskih metoda poput metoda pojmovne analize. (shrink)

Blood libels are narratives about Jews and Christians, featuring an accusation that a child or a woman had been kidnapped and assaulted due to religious or economic goals. Blood libel-like narratives, however, are not only found in Judeo-Christian history; they appear in many cultures. Using the framework of Cultural Attraction Theory, the paper considers their evolution, and identifies testable factors of attraction. The paper makes two claims regarding the morphology and the function of these ancient tales. Firstly, narratives about outgroups (...) tend to evolve towards the shape of a blood libel, as it taps into an optimum number of universal cognitive preferences. The correspondence with the evolved features of the mind contributes to the success of the narrative in different cultures and time periods. Secondly, these narratives function as coalition signals. Upon calling ingroup members into action against an outgroup, the blood libel unifies audiences before engaging in exclusionary action. (shrink)

Autor prostredníctvom skúmania literárnych diel Charlesa Dickensa, Williama Makepeaca Thackeryho, George Eliotovej a Thomasa Hardyho vytvára mozaiku viktoriánskej morálky Anglicka 19. storočia. Dospel k záveru, že uvedená doba vôbec nebola taká puritánska, ako si ju zvykneme predstavovať a morálne problémy, ktoré ľudstvo rieši v priebehu svojho vývoja sú vo svojej podstate univerzálne, hoci nie totožné. Líšia sa vo svojich individuálnych podobách, v akých sa s nimi stretávame v jednotlivých obdobiach dejín ľudstva.

Cieľom predkladanej state je pokus o upresnenie Kuhnovej teórie vedeckých revolúcií. Navrhujem rozlíšiť pojem vedeckej revolúcie, ktorý označuje sociologický fakt zmeny postoja vedeckého spoločenstva vo vzťahu k určitej teórii a pojem epistemickej ruptúry, ktorý označuje lingvistický fakt diskontinuity jazykového rámca, v ktorom je táto teória formulovaná. Analýzou zmien jazykového rámca možno získať klasifikáciu epistemických ruptúr na štyri typy, nazvané ideácia, re-prezentácia, objektácia a re-formulácia. V stati je každý z týchto typov epistemických ruptúr ilustrovaný na sérii príkladov z dejín fyziky. Uvedené (...) typy epistemických ruptúr úzko súvisia s vedeckými revolúciami. Klasifikácia epistemických ruptúr sa tak dá použiť ako východisko pri klasifikácii vedeckých revolúcií. Jednotlivé revolúcie možno klasifikovať podľa toho, akého druhu je epistemická ruptúra, ktorá príslušnú revolúciu sprevádza. (shrink)

Artykuł, opublikowany po raz pierwszy w 1979 r., jest jednym z najczęściej cytowanych tekstów filozoficznych z drugiej połowy XX wieku. Tekst Bernarda Williamsa zainicjował kilka ważnych debat, toczących się do dziś w etyce i filozofii działania. Zaproponowana przez niego interpretacja pojęcia racji działania jest, z jednej strony, niezwykle wpływowa, ale z drugiej bardzo niejednoznaczna i często krytykowana. Williams broni stanowiska, które z czasem zaczęto określać jako internalizm racji: pewne względy są racjami działania dla danego podmiotu tylko wtedy, gdy mają ścisły (...) związek z "subiektywnym układem motywacyjnym" tego podmiotu, czyli z jakimiś aspektami jego psychiki, charakteru, celów, pragnień, planów, relacji z innymi itd. Stwierdzenie, że ktoś ma rację, by coś zrobić (a jeśli uznajemy, że jest to racja przeważająca - to, że powinien to coś zrobić), znaczy więc wedle tego stanowiska tyle, że ten ktoś jest w stanie być motywowany, by to coś zrobić. W przeciwieństwie do tego stanowisko określane obecnie ako eksternalizm racji głosi, że pewne względy mogą być racjami działania dla danego podmiotu także wtedy, gdy odwołują się do niezależnych od jego układu motywacyjnego własności świata. Williams wychodzi od modelu działania nawiązującego do koncepcji Hume'owskiej, następnie przedstawia jego bardziej rozbudowaną wersję, omawia rolę namysłu, naturę potrzeb, a także przedstawia argument za internalizmem racji, określany jako argument z wyjaśniania działania. Głosi on, że nawet gdyby istniały zewnętrzne racje działania, niezwiązane z subiektywnym układem motywacyjnym danego podmiotu, to odwołanie się do nich nie byłoby w stanie wyjaśnić, dlaczego dany podmiot postąpił tak, a nie inaczej, gdyż "nic nie jest w stanie wyjaśnić (zamierzonych) działań podmiotu za wyjątkiem czegoś, co motywuje go działania". (shrink)

Politická reflexia uskutočňovaná v akademických kruhoch predstavuje rad vlastných charakteristík v porovnaní s inými druhmi intelektuálnej činnosti. Nejde len o j e j viac-menej prirodzené preniknutie do domácich mocenských vzťahov, ale o mimoriadnu citlivosť j e j obsahu a rozvoja na spoločenské a politické podmienky inštitucionálneho kontextu. O politickej kultúre krajiny sa môžeme naučiť veľa práve na základe analýzy toho, o čom j e j intelektuáli diskutujú - a o čom nediskutujú, ako aj o teoretických nástrojoch, ktoré pritom využívajú.

Relations between literature and phenomenology vary greatly from proximity to distance depending on whether writers or philosophers give the definition. Writers in favour of the mission of phenomenology and phenomenologist relying on the visional power of literary examples can equally have a high regard for the other discipline thereby, nonetheless, preserving the demarcation. In the following, I will try to investigate these connections by debating the viewpoints of authors showing visible signs of appreciation on both sides. My examples are meant (...) to be emblematic in as much as they are to represent a general trend in their field and serve as spokespersons of important stances in relation to the other genre. (shrink)

It is hypothesised that threatening stimuli are detected better due to their salience or physical properties. However, these stimuli are typically embedded in a rich context, motivating the question whether threat detection is facilitated via learning of contexts in which threat stimuli appear. To address this question, we presented threatening face targets in new or old spatial configurations consisting of schematic faces and found that detection of threatening targets was faster in old configurations. This indicates that individuals are able to (...) learn regularities within visual contexts and use this contextual information to guide detection of threatening targets. Next, we presented threatening and non-threatening face targets embedded in new or old spatial configurations. Detection of threatening targets was facilitated in old configurations, and this effect was reversed for non-threatening targets. Present findings show that detection of threatening targets is driven not only by stimulus properties as theorised traditionally but also by learning of contexts in which threatening stimuli appear. Further, results show that context learning for threatening targets obstructs context learning for non-threatening targets. Overall, in addition to typically emphasised bottom-up factors, our findings highlight the importance of top-down factors such as context and learning in detection of salient, threatening stimuli. (shrink)

Riječ “intelektualac” francuskog je porijekla, nastala krajem 19. vijeka. Stvorena tokom afere Dreyfus, uglavnom se odnosi na one mislioce koji su spremni da interveniraju u javnom forumu, čak i ako to znači da sebe izlažu riziku (Le Sueur 2001:2). Teoretičari kao što su Edward Said, Paul Ricoeur, Jean-Paul Sartre i Michael Waltzer dali su doprinos diskusiji o intelektualcima: intelektualca Said vidi kao kritički nastrojenog autsajdera, Ricoeur kao političkog edukatora, Sartre kao čovjeka od akcije, a Waltzer kao brižnog insajdera. Opisati intelektualca (...) na ovaj način, pak, ne spominje prostor unutar kojeg intelektualac djeluje, tj. građansko društvo. Upravo se u takvom prostoru ljudskog udruživanja i odnosnih mreža može promovirati kultura dijaloga, tolerancije, umjerenosti i uzajamno korisnog rješavanja sukoba, upravo onakva kultura kakva otjelotvorava stavove i vrijednosti demokratizacije. Mada intelektualac, onakav kakav je gore opisan, igra značajnu ulogu u održavanju dobro razvijenih demokratskih društava, u postkonfliktnim društvima, kakva su i kosovsko i bosanskohercegovačko, pojavljuje se potreba za intelektualcem koji je više od pukog kritičara društva, edukatora, čovjeka od akcije i saosjećajnog pojedinca. I tu na scenu stupa hiperintelektualac. Najupečatljivija karakteristika hiperintelektualca je možda upravo stepen u kojem se intelektualac bavi društvenom kritikom, političkim obrazovanjem, akcijom i “insajderizmom”, ne kao ideolog, već kao nestranačka fi gura. Društvena kritika i političko obrazovanje hiperintelektualca manifestiraju se na nestranački način, tako da se jasno čuje sve što je moguće i napadati i braniti, i sa jedne i sa druge strane. To je poseb-. (shrink)

Nietzscheho myšlienka večného návratu toho istého nadobúda nový rozmer zvlášť po publikovaní štúdie P. S. Loeba, v ktorej sa usiluje preukázať časovú identitu večného návratu toho istého. Po viac ako storočí konsenzu v tom, že predmetná myšlienka myšlienok, ako ju charakterizoval samotný Nietzsche, je nekoherentná a logicky nesúvislá, sa vytvára priestor pre rozšírenú výmenu názorov, lebo k jej akceptovaniu – alebo zavrhnutiu – je potrebný ešte aj výskum možností jej overenie skúsenosťou. Loeb v predmetnej štúdii predkladá svoj koncept skúsenosti večného (...) návratu toho istého, s ktorým nesúhlasím. Do diskusie predkladám návrh, v ktorom rozlišujem medzi všeobecne overiteľnou skúsenosťou a skúsenosťou základnej epochálnej nálady (naladenosti), pričom touto diferenciou sa snažím poukázať, že každá epocha je generovaná prekognitívnym povedomím takej alebo onakej podoby pojmu večnosti. Následne formulujem otázku singulárnej skúsenosti okamihu, ktorá nevyplýva z otázky všeobecnej skúsenosti okamihu ako predelu času v jeho pohybe z minulosti do budúcnosti a ktorá je so všeobecnou skúsenosťou neporovnateľná. (shrink)

Understanding of the term of crisis significantly influences the main argumentation line of the philosophical conceptions stimulated by the reflection of the crisis. The deep ecology of A. Naess belongs to these philosophical concepts. The term of crisis in his thinking appears in a form of a threat as well as opportunity, necessity to make important decisions. It also has a meaning of historical and political crisis, i.e. situations in which under the pressure the basic imperatives and organizational principles of (...) the society are reformulated. Such a broad semantic spectre of the crisis concept is connected with the fact that Naess wants to address not only ecologists, environmentalists and philosophers, but also political scientists and social activists by which he greatly contributed to the constitution of environmentalism as a political movement as well as a political ideology. -/- Chápanie pojmu krízy významne ovplyvňuje hlavnú argumentačnú líniu filozo­fických koncepcií, ktorých vznik podnietila reflexia krízy. K takýmto filozofickým kon­cepciám patrí aj hlbinná ekológia A. Naessa. Pojem krízy v jeho myslení vystupuje vo význame hrozby, ale aj príležitosti, nutnosti rozhodnúť sa, prijať závažné rozhodnutia. Má však tiež význam historickej a politickej krízy, teda situácií, v ktorých sa pod tlakom nutnosti reformulujú základné imperatívy a organizačné princípy spoločnosti. Takto široké významové spektrum pojmu krízy súvisí s tým, že Naess sa snaží osloviť nielen ekológov, ochranárov a filozofov, ale aj politológov, politikov a občianskych aktivistov, čím významne prispel k vzniku environmentalizmu ako politického hnutia i politickej ideológie. (shrink)

In ‘Reality and Its Shadow’, Levinas dismisses knowledge as a whole from art. This has deep implications for the ethical. The aesthetic event has nothing to do with the ethical event – art does not seem to hold a place for ethical knowledge. This situation is problematic with respect to the conflicting phenomenological evidence as well as with respect to Levinas himself, who occasionally relies on works of art in his ethical phenomenological analyses. My article aims to fill in the (...) blank spaces by finding a place for the ethical in Levinas’s model of ethical signification in art. To start with, I elaborate on the notion of ethical experience by way of László Tengelyi’s work on time-art and his conversation with Levinas. Next, I turn to Levinas’s portrayal of the insomnia of art, where the traces of such an experience can be located in the ebb and flow of consciousness, in the vicinity of the anonymous event, and on the way to the critical articulation of this event. In the second part of the article, I try to capitalize on this genetic model of ethical knowledge with reference to the faces of art. I attempt to show how in the in-depth experience provided by film faces come alive and signify. Rather than tying them in with the sublime, I argue for a limited yet undeniable presence of exteriority in the faces of the movie. (shrink)

In lieu of an abstract, here is a brief excerpt of the content:The Transcendence of WordsAkos Krassoy (bio)Levinas’s central contribution to aesthetics and the philosophy of art is his well-known and provocative attempt to ethicize art. Yet, there is hardly any certainty regarding the nature of this ethicization. As far as the realization of Levinas’s program is concerned, readers usually remember its harmful effects.1 On the other hand, there are equally appreciative tones in his reading of art. It might be (...) more correct to say that the derogatory side is part of a fundamentally ambiguous attitude. It is almost as if Levinas’s radical ethical thinking, the job of which is to tackle totalizing Western thought, should speak in two voices when it comes to the aesthetic and the arts.Most of the commentaries run into, and then set out to resolve this weird situation marked by pejoration and ambiguity in one way or another. This is no easy task to accomplish; there is surely no single way out of this labyrinth. An element of irony is definitely required on the side of the interpreter. Arguably, my text may be no exception in the long line of attempts. In the following, I shall try my hand at these complexities and, similarly to other readers, deal with the contradictory remarks and implied but underdeveloped ideas by putting them into a meaningful framework. Like others before me, I shall do my best to provide a narrative as coherent as possible in which the letter [End Page 1] and the spirit of Levinas are followed and the relevant (phenomenological) aesthetic context is taken into account. In my case, this will mean siding with those interpreters who see a fixed set of problems dominating — that is, a single consistent path winding — in Levinas’s difficult itinerary. In more concrete terms, I shall join the camp of those who show sensitivity to the introduction of the critical act and argue that the shortcomings of the aesthetic are, to some extent, reversed in its recontextualization in human communication.2 Yet, unlike these authors who touch upon the issue of criticism to varying degrees, I shall concentrate fully on placing critical activity in the center of Levinas’s aesthetic thought and thus treating art as an important segment of ethical signification. My focus will be on the reintegration of the disengaged image into reality; I shall try to determine what this development in art implies in Levinas’s ethical phenomenological project. Concerning the particular course of my text, I shall concentrate mostly on the issue of ambiguity and, gradually working my way through it, deal with pejoration at the same time. I shall first analyze what is at stake in this ambiguousness, then attempt to establish its governing logic, only to prepare the ground on which criticism as a way out of the maze can be seen in its entirety.A Real Headache: AmbiguousnessAnyone interested in Levinas’s aesthetic thought arrives at a truly interesting but nebulous field. By nebulousness I primarily mean the overly ambiguous character of Levinas’s position. What Levinas has to say is indeed quite difficult to pin down or, at least, it is highly equivocal: the noise of critique is balanced by the sound of quiet but all the more patent affirmation. In every phase of his thinking there is a suspicion felt toward artistic expression, which may on occasion reach the level of derogation; all this is nevertheless accompanied by clear-cut support. This can be sensed in chance remarks, such as, in “Reality and Its Shadow” — the essay mostly responsible for the bad reputation of [End Page 2] Levinas in aesthetics — where Levinas discusses the plasticity of literary works and mentions a “particularly admirable page” in Proust’s The Captive (RS 10). In spite of the anti-aesthetic logic and philistine-like rhetoric of the essay, the art-loving character of the author — who is beyond a doubt an affectionate reader — is revealed for a second.Remarks like this are quite suggestive with respect to Levinas’s appraisal of the arts—as are many other details of Levinas’s work. Of all these, his apparent knowledge and use of artworks in his... (shrink)

During the winter of 1968–69, members of the so-called Budapest School formulated a scathing “review” of Georg Lukács’ late work, Ontology of Social Being. In the wake of the objections (but not in accordance with them), Lukács began to revise the text, but was unable to complete it: he died in June 1971. The disciples’ critique, published in English and German in 1976, played a major role in the reception history of Ontology—or rather in the fact that the 1500-page “philosophical (...) fiasco” still has no remarkable reception history. The main criticism of the disciples is that Lukács’ work mixes two incompatible ontologies and recalls the worst traditions of Soviet Marxism. In this paper, I will argue that the disciples’ “review” is misleading (nevertheless, the historical circumstances may provide a sufficient explanation for this) because there are no “two ontologies” in Lukács’ unfinished book. I will concentrate on the source of the misunderstanding, the Lukácsian thesis of the “post festum-rationality” of history, and in the light of this I will analyse how Lukács describes the open determination of individual and collective action in the process of the social reproduction of life. (shrink)

Článok je pokusom o interpretáciu Platónovho dialógu Faidón vo svetle prvých Sókratových slov, ktoré v ňom zaznievajú. Sókratova krátka úvaha o vzťahu príjemného a nepríjemného je vzápätí vsadená do kontextu konfrontácie filozofického a básnického typu explanácie. Zaujímavé je, že Sókratov komentár k snu, ktorý ho kedysi vyzval k praktizovaniu múzického umenia, neprezentuje oba prístupy ako navzájom sa vylučujúce, ale skôr ako komplementárne. V tejto perspektíve je možné čítať Faidóna ako náčrt „vysokej“ filozofie oddelených ideí, a zároveň ako výzvu o jej (...) doplnenie „nižšou“ filozofiou zmesí. (shrink)

Hlavným cieľom práce je identifikovať antinaturalistické črty etiky Dunsa Scota. Predpokladom je objasnenie pojmu naturalizmu. V teoretickej filozofii je možné rozlíšiť metafyzický, vedecko-metodologický a sémanticko-analytický naturalizmus. V praktickej filozofii je naturalizmus prítomný v etike cnosti, v ktorej sa pri dosahovaní dobrého života pracuje s pojmom ľudskej prirodzenosti a emočno-afektívna stránka človeka je relevantným prvkom etického uvažovania. Voči nej stojí etika pravidiel, podľa ktorej je zdrojom morálne dobrého ľudská racionalita, prax má byť formovaná podľa poznania rozumu a emocionalita je v tomto (...) etickom uvažovaní irelevantná. Na základe rozboru niektorých diel Dunsa Scota je jeho etika antinaturalistická v týchto bodoch: vôľa ako protiklad prirodzenosti; oddelenie morálky a blaženosti; sekundárny význam emócií v etickom uvažovaní; univerzálne záväzný imperatív lásky k Bohu; vôľa ako sídlo morálnych cností. Spojenie blaženosti, cnosti a prirodzenosti u Scota stráca vnútornú súdržnosť, prirodzené a morálne dobro nekonvergujú, čo sa odráža v „denaturalizácii“ morálky. Na základe identifikácie antinaturalistických čŕt Scotovej etiky prichádzame k záveru, že jeho etika má bližšie k etike pravidiel. (shrink)

Petrić, koji na Pletonovu tragu spise poznate pod naslovom Kaldejska proroštva pripisuje Zoroastru, »suvremeniku Abrahamovu, prvom otkrivaču astrologije i magije tj. mudrosti«, objavljuje te spise u »Dodatku« svoje Nove sveopće filozofije 1591. te 1593. godine pod naslovom Zoroaster et eius CCCXX Oracula Chaldaica, eius opera e tenebris eruta et latine reddita . Spisi će 1593. godine kao zasebno izdanje biti objavljeni u Hamburgu pod naslovom Magia philosophica hoc est Zoroaster et eius CCCXX Oracula chaldaica .Zoroastru pripisanu filozofiju Petrić zajedno sa (...) svojom vlastitom i s još tri filozofije, kao jednu »pobožnu filozofiju« podastire papi Grguru XIV. u zamjenu za Aristotelovu »bezbožnu « filozofiju što se »posvuda predaje po školama«.Prema njegovim vlastitim riječima, Petrić ulaže »nemali trud« u prikupljanje 324 stiha Kaldejskih proroštava, raspršenih po djelima različitih autora poglavito novoplatoničke orijentacije, sakupljajući ih u jedan cjelovit spis, koji raspoređuje u nekoliko tematskih cjelina i prevodi na latinski.U tekstu se nastoje sagledati Petrićevi motivi izdavanja Zoroastru pripisanih Oracula chaldaica, što se povezuje prije svega s pitanjem o tome jesu li i, ako jesu, kako su učenja iz Oracula prisutna u njegovoj vlastitoj filozofiji izloženoj u Novoj sveopćoj filozofiji.Svoj načelni stav o tome kako Proroštva funkcioniraju u njegovoj filozofiji iznosi Petrić u šestoj knjizi »Panarchije« Nove sveopće filozofije gdje kaže: »Ali mi filozofiramo pozivajući se na autoritete [pri čemu misli prije svega na Zoroastra] više kao na ures nego kao na temelj. Pozabavimo se stoga dokazima!« Premda, naime, Zoroastra priznaje kao autoritet, Petrić njegove izrijeke ne smatra filozofskim dokazima!Analizom Nove sveopće filozofije pokušava se u tekstu doći do odgovora na pitanje stoji li ova Petrićeva tvrdnja o pozivanju na autoritete kao na ures. Ujedno se nastoji sagledati specifičnost njegove interpretacije Kaldejskih proroštava, napose interpretacije koncepcije počela u njima izložene.Na kraju su značajke Petrićeve recepcije tih spisa rezimirane u jednoj njegovoj izjavi, vezanoj doduše uz pitanje razuma, no koja se može primijeniti i na sva ostala učenja izložena u Oracula chaldaica. Petrić u njoj znakovito kaže: »Međutim ta [sc. Zoroastrova] povijest o razumu ne čini se da se mnogo tiče naše filozofije, niti se pak mnogo razlikuje od nje.«The article attempts to examine Petrić’s motives for publishing Oracula Chaldaica, attributed to Zoroaster, and relate them primarily with the question of whether the teachings from the Oracles are present, and if so, in what way are they present in Petrić’s philosophy laid out in his Nova de universis philosophia.Petrić introduces his basic position on how Oracles function in his philosophy in the sixth book of “Panarchia” in Nova de universis philosophia, where he says: “But we philosophise by appealing to the authorities [by which he primarily means Zoroaster] more in the sense of an ornament than in the sense a foundation. Let us therefore deal with proofs!” Although, in fact, Petrić recognizes Zoroaster as an authority, he does not regard his sayings as philosophical proofs!Through the analysis of Nova de universis philosophia the article tries to answer the question whether the claim of appealing to the authorities merely as an ornament is justified. At the same time, it tries to expound the particularity of his interpretation of Chaldean Oracles, especially the interpretation of the notion of substance found in Oracles.Finally, the features of Petrić’s reception of these writings are summarized in one of his statements, although connected to the issue of reason, but which can be applied to all of the teachings of Oracula Chaldaica. He indicatively states: “However, this [sc. Zoroaster’s] history of reason does not seem to concern our philosophy very much, nor does it greatly differ from it.”. (shrink)

Populizmus dnes predstavuje často skloňovaný pojem tak na akademickej pôde, ako i na samotnej politickej scéne, v médiách a medzi laickou verejnosťou. Skutočnosťou je, že hoci v našej spoločnosti tento pojem používa takmer každý, len málokto vie, čo vlastne znamená. V tomto článku sa preto budeme zaoberať otázkou, ktorá sa stala predmetom analýz mnohých teoretikov, otázkou, čo je to populizmus. Jedným z tých teoretikov je Ernesto Laclau (1935–2014), ktorý populizmus nechápe ako ideológiu, ale ako istú stratégiu resp. spôsob komunikácie. V (...) prvej časti nášho článku vymedzíme pojem „populizmus“, pričom upozorníme na jeho viaceré rozličné interpretácie ako aj na to, aké je jeho spoločné základné analytické jad­ro. V nasledujúcich častiach článku sa už zameriame na analýzu populizmu podľa Ernesta Laclaua. Cieľom nášho článku je teda analýza teórie populizmu podľa E. Laclaua v kontexte súčas­nej situácie na domácej i svetovej, nielen politickej scéne. (shrink)